Katalánska rozbuška

Share on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+Email this to someone

V diskusii o dramatických udalostiach v Katalánsku nemálo ľudí preberá španielsku propagandu, že Kataláncom ide len o peniaze. Iste, ako sa hovorí, o peniaze ide vždy až na prvom mieste. Katalánsko je ekonomicky silné asi tak ako Dánsko, tvorí 20% HDP Španielska, majú tretinu zahraničných investícií a produkujú tretinu exportu. Pre Španielsko s 30-percentnou nezamestnanosťou by odchod Katalánska znamenal ekonomickú katastrofu. Odvolávať sa na katalánske sebectvo je však príliš demagogické. Korene novej vlny hnutia za samostatnosť tejto starobylej krajiny s tisícročnou históriou totiž spočíva v rozhodnutí ústavného súdu z roku 2010, ktorý odmietol Kataláncov označiť za národ a vyhlásil, že v Španielsku existuje len jeden národ – španielsky. To pobúrilo celú krajinu, nielen prívržencov nezávislosti. Olej do ohňa pridáva aj skutočnosť, že v španielskom parlamente je zakázané hovoriť po katalánsky. Nepripomína vám to niečo? Zabudli sme na to, koľko nenávisti vyvolal v uhorskom parlamente Ferdinand Juriga, keď sa po prvýkrát rozhodol prehovoriť po slovensky alebo ako nás benešovská propaganda školila, že existuje len jeden národ, československý?

Katalánsky nárok na nezávislosť nie je problém právny (právo národov na sebaurčenie mu to jasne garantuje), ale politický. Oprávnenou námietkou je, že Katalánsko rozhodlo o referende jednostranne – na rozdiel od Škótska, ktoré sa dohodlo s centrálnou britskou vládou. Ibaže španielsky premiér nemal žiadnu snahu sa dohodnúť. Argumentoval tým, že španielska ústava s takouto možnosťou neráta – nuž ale s ňou neráta ani britská legislatíva, a predsa mal Londýn záujem dohodnúť sa. Španielsky premiér Rajoy dialóg s Katalánskom nikdy nechcel a neotvoril, odmietal nielen akékoľvek referendum, ale aj prerozdelenie kompetencií smerom k regionálnej vláde. Okrem toho – odvolávať na rozhodnutie ústavného súdu o protiústavnosti referenda je tak trochu výsmech, keďže členmi tohto orgánu sú výlučne zástupcovia madridského establishmentu, socialistov a ľudovcov. Olej do ohňa prilial aj televízny prejav španielskeho kráľa, ktorý namiesto toho, aby upokojoval situáciu, ešte viac ju vyostril, zaútočil na katalánsku vládu, podľa niektorých pozorovateľov dokonca nepriamo pohrozil vojenským pučom, no ani slovkom neodsúdil policajné násilie. A zatiaľ v Bruseli si stále neuvedomili, že v Barcelone sa bojuje o budúcu podobu a možno vôbec o budúcnosť EÚ. Ak nepochopia, že ich sen o centralizovanej ríši sa rúca a že politické zjednocovanie musí prebiehať zdola, že demokratickú túžbu po hlasovaní nemožno utopiť v krvi, potom kopú hrob sebe, únii a možno aj španielskej monarchii. Oveľa frekventovanejším heslom v Barcelone ako nezávislosť sú dnes totiž nápisy: „Nech žije republika!“

Celý článok