Keď je brzda na obtiaž

Share on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+Email this to someone

V poslednom čase sa stále častejšie spomína zrušenie tzv. dlhovej brzdy. Oficiálne má byť dôvodom výstavba diaľnic. Nuž, možno by bolo dobré pripomenúť si, ako dlhová brzda vznikla a potom sa pozrieť na to, prečo dnes SMER-u dlhová brzda vadí.

V pondelkové popoludnie uprostred novembra 2011 spustilo Slovensko predaj jedného z ďalších svojich dlhopisov. Za získané peniaze chcelo v prvom rade vyplatiť splátky predchádzajúcich dlhov. Ale prišiel šok – nik na trhoch nechcel naše dlhopisy za normálnu cenu kúpiť. Bolo zrejmé, že Slovensko s tým, ako spravovalo verejné zdroje za Jána Počiatka a jeho štátneho tajomníka Petra Kažimíra počas prvej Ficovej vlády, nie je vnímané ako úplne dôveryhodný partner.

Treba povedať, že v tú jeseň 2011 bola situácia s vládnymi dlhopismi komplikovaná v celej Európe. Grécko bolo v riadenom krachu, rizikové prirážky pre Španielsko, Taliansko, Portugalsko či Írsko (krajiny Pigs) dosahovali také výšky, že krajiny ich nemohli dlhodobo znášať. Slovensko sa z pohľadu investorov ocitlo uprostred dvoch skupín. V tej dobrej boli krajiny ako Nemecko, Fínsko, Rakúsko či Benelux, ktorým investori verili. V tej druhej boli problémové krajiny Pigs.

Východisková pozícia Slovenska nebola dobrá. Už pred krízou, v rokoch 2007 či 2008, v čase rekordných rastov (v roku 2007 až desaťpercentných) boli verejné financie neprimerane deficitné. Keď prišla recesia, ich nerovnováha sa prejavila naplno a Slovensko vyzeralo ako krajina, ktorá svoje deficity a dlhy nemusí zvládnuť. Finta bola v tom, presvedčiť investorov o opaku.

Vznikol tak nápad prijať ústavný zákon o rozpočtovej brzde, podobný, ako mali aj v niektorých ďalších krajinách. Ten by vláde určil mantinely i sankcie. Súčasťou bolo aj zriadenie novej inštitúcie, Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá mala nezávisle od vlády reportovať o stave, vyhliadkach i nepriznaných rizikách vo verejných peniazoch.

Tak vznikol zákon o dlhovej brzde a Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Ústavný zákon v decembri 2011, krátko pred predčasnými parlamentnými voľbami, podporili v zásade všetci, Smer i opozícia. Autormi konceptu boli Ľudovít Ódor, Michal Horváth, úlohu sprostredkovateľa zohral aj Martin Filko.

Skrátime to – vznikla Rozpočtová rada, ústavný zákon hladko prešiel. Okolo toho celého vznikol aj silný marketing, ktorý šírili aj premiér a minister financií. Doma i v zahraničí radi opakovali, aký veľký krok krajina týmto urobila. A fungovalo to. Investori uverili, že Slovensko bude dôveryhodný dlžník. Ukázalo sa to na tom, ako sa krajina posunula v rebríčku krajín zoradených podľa rizikovej prirážky z najhoršej tretiny do tej najlepšej, v roku 2016 sme dokonca istý čas vydávali dlhopisy s takmer najnižšou rizikovou prirážkou v Európe vôbec. Prepočítané na peniaze išlo o úsporu v stovkách miliónov eur, na desaťročnom horizonte je to miliarda eur. Dôležitý bol imidžový dôsledok, Slovensko sa z periférie eurozóny dostalo blízko k jej jadru.

Keď sa však trhy začali upokojovať – aj vďaka zmene politiky Európskej centrálnej banky, ktorá sa rozhodla zasahovať svojimi peniazmi do dlhopisového trhu v prospech krajín, ochablo aj nadšenie vlády Smeru z dlhovej brzdy.

Celý článok